Som od narodenia zdravotne postihnutý. Píšem to preto, lebo to úzko súvisí s príbehom. Mám detskú mozgovú obrnu, odborne sa môj stupeň postihnutia nazýva spastická kvadruparéza, teda postihnutie oboch rúk aj nôh. Pri chôdzi používam väčšinou barly, alebo aj invalidný vozík, podľa situácie a potreby.
Ako absolvent Právnickej fakulty UK som dnes navštívil fakultnú knižnicu. Keďže na 99% sa premiestňujem autom, ale sám nešoférujem, do knižnice na Šafárikovom námestí ma viezol kamarát, ktorý je zhodou okolností tiež zdravotne postihnutý, rovnako ako ja držiteľ "modrého" parkovacieho preukazu.
Oproti budove UK cez cestu je platené parkovisko. Hneď pri vjazde naň, na pravej strane, je 1 parkovacie miesto vyhradené pre ZŤP (držiteľov parkovacích preukazov). Je tam 1 tabuľa, 1 označenie na zemi, parkuje sa pozdĺžne. Celkom logicky len 1 miesto, pretože druhé by sa vedľa ťažko vošlo, a celkom logicky pozdĺžne, pretože ak by autá stáli priečne, prekážali by autám idúcim na parkovisko, z parkoviska, alebo okolo neho (alebo by minimálne riskovali rozbité sveto či oškretie)
Miesto je naštastie voľné, zaparkujeme.
Vydýchnem si, lebo veľa takýchto miest v okolí "Šafka" v čase po obede voľných nebýva. Častokrát sú obsadené miliónovými limuzínami, ktoré majú za oknami neplatné verzie parkovacích preukazov, sú okopírované, alebo majú strátka len piktogram podobný tomu na kartičke.
Doprajem ich majiteľom tie autá. Len konštatujem, že mnohé takéto športové autá sú pre pohybovo postihnutú osobu absolútne nevhodné. Ba čo viac, z Mercedesov, BMW či Audi mnohokrát vystupujú zdraví ľudia, evidentne v dobrej kondícií, parkovací preukaz teda využívajú neoprávnene - ten môže byť za sklom iba v prípade, že autom prevážate jeho držiteľa - osobu ťažko pohybovo postihnutú, prípadne slepého, alebo osobu z nejakého dôvodu odkázanú na individuálnu prepravu - niektoré duševné ochorenia, ťažkí kardiaci a podobne. V opačnom prípade sa nesmie používať.
Späť k príbehu. Miesto je voľné. Zaparkujeme. Z auta odchádzam a veci v knižnici vybavujem za pomoci kamaráta a barlí. Za sklom auta je parkovací preukaz.
Keď vybavíme, čo treba, pri návrate nás za sklom čaká nemilé prekvapenie, tento rukou napísaný lístok :
Keď pominiem "vodičák z pošty", stojí tam, vraj blokujeme 2 miesta, a nabudúce na nás dotyčná osoba zavolá policajtov. Nechápajúc odkaz podávam kamarátovi barly, otváram dvere a chcem si sadnúť do auta, keď v tom sa k nám blíži skupinka rozčúlených ľudí :
"To čo si dovoľujete obsadzovať 2 miesta?" ozve sa pani z hlúčika. Kamarát, napriek tomu, že na oboch z nás je postihnutie na prvý pohľad zrejmé, a parkovací preukaz za sklom máme, slušne vysvetlí hlúčiku, že tam je len jedno parkovacie miesto.
Hlúčik sa chvíľu s nami háda, no keď zistí, že máme pravdu - otočí argumentáciu : "Viete, my sme rodičia detí z Filozofickej fakulty, roky tu stávame priečne 2 autá v jednom boxe, prečo ste sa aj vy nepostavili priečne, aby sa tu zmestili viacerí, prečo neberiete ohľad aj na druhých?", ozve sa hlúčik.
Veď musia trčať do cesty - prebleskne mi hlavou - nemá to logiku.
Napriek tomu im kamarát opäť slušne vysvetlí, že v poriadku, síce to chápe, nevedel o tom, že je takýto zvyk, ale že ak by aj zastavil priečne, tak by blokoval premávku. A že nerozumie tomu, z akého dôvodu chcú na nás volať policajtov.
Pán z hlúčika začína pomaly chápať, že to čo hovorí, je nezmysel, a jeho argumentácia sa mierni. Kamarát hovorí, že pokiaľ by tam boli 2 miesta, zaparkoval by priečne, a odkazuje hlúčik na príslušný úrad, ktorý parkovacie miesta vyznačuje. Stále slušne, no už vytočený, so zvýšeným hlasom.
V tomto momente mám v mysli obraz úradníka, ako vymeriava metre štvorcové na tom mieste (box má predpísaný rozmer), robí značenie na dve parkovacie miesta, a nevychádza mu to. Hoci na rozdiel od mnohých, moja skúsenosť s vyznačením parkovacieho miesta pred domom je pozitívna.
Nakoniec pán zahlási : "Veď to (lístok) som ja nepísal, rozumieme sa, len keby ste nabudúce..."
Pani, autorka onoho lístka sa na nás osopí : "To ja som napísala. Vy máte len barly, ale naše deti sú na vozíku...".
Hovorím si, čo by sa asi stalo, keby naozaj zavolali policajtov, a tí by zistili, že stojíme v poriadku, a oni roky porušujú predpisy, a obmedzujú tým ostatných vodičov. Škoda, že som nemal čas to zistiť.
Odchádzame.
Cestou domov rozmýšľam nad tým, kde sa v rodičoch postihnutých detí berie táto závisť? Spomínam si, že moji rodičia a rodičia mojich kamarátov na vozíkoch vždy bojovali za dobrú vec spoločne, a nikdy si nezávideli. Veď napokon - tu niet čo závidieť. Ba čo viac, nikdy sa navzájom nevyhrážali políciou, ak navyše bolo všetko v poriadku, ale snažili sa dbať na dodržiavanie zákona, opäť spoločne.
My deti, a teraz už dospelí, sme sa nikdy medzi sebou nekastovali na základe toho, či sú niekoho nohami v tomto momente barly alebo vozík. Prežil som 14 rokov v každodennom styku s deckami s rôznym postihnutím. Viem, o čom hovorím.
Tento môj blog je apelom na rodičov zdravotne postihnutých detí. Aj na dotyčných z toho hlúčika :
Ja vám rozumiem. Viem pochopiť, že to máte ťažké. ALE : Sme v rovnakom tíme, tak proti nám nebojujte. A hlavne, prosím vás, nepíšte ľuďom za okná lístočky, a nechcite volať zbytočne políciu, keď vidíte, že dotyčný má za sklom parkovací preukaz. Nechceme si predsa navzájom kaziť deň.
